štvrtok, 9. decembra 2010

Fajn...

Ako by malo vyzerať prvé rande? Na túto otázku som na v diskusiách na nete našiel odpovedí viac, než habadej (a to "habadej" pokladám za skutočne široký pojem), no i napriek tomu sa mi väčšina z nich zdá nevhodná. Nie na zajtra. Bude piatok, hnusné počasie, kiná budú praskať vo švíkoch, divadlo nie je dosť nóbl (a na prvý krát sa iste nehodí), navyše kaviarnička na rohu, kam som sa rozhodol ísť nemusí mať voľné. Nie, keďže som nerezervoval miesta. Môj malý, preceňovaný "záložný" plán s klubom môjho priateľa stroskotal. Priznám sa, je to rana pod pás. Ale zrejme za to môžem sám. Som idiot? Možno. Ale stupídni asociáli so sklonmi k vulgarizmom ako ja, si nemôžu dovoliť rezerváciu. Nie, že by to bolo nad rámec možností. Pozdáva sa mi však idea, že prvé spoločné chvíle by mali prebehnúť... spontánne. Nie nasilu, a už vôbec by sa nemalo oháňať peniazmi. Nič neplánovať - možno cesta k úspechu.
Všetko, čo som kedy napáchal v tomto smere je tento krátky akožečlánok a pár iných, o ktorých sa nikdy nikto nedozvie. Takže moje zručnosti v praxi znamenajú nulu, skúsenosti by sa dali najhodnovernejšie vyjadriť v zápornej hodnote. Mojou záchranou môže byť akurát voľné miesto v čokoládovni, a extra nádielka snehu. Ak by všetko klaplo, po zajtrajšku by som bol asi najšťastnejším človekom na Zemi (konečne).


Čo, do pičhája, mám robiť? Na zajtra do školy si mám doniesť životopis "nejakej známej osobnosti". Vybral som si Johna Bongioviho (viem, prekvapujúce, veľmi dlho som nad tým meditoval..). Ale čo ďalej? Mám si stiahnuť z internetu nejakú z publikácií jeho biografie napísanú amatérmi, fanúšikmi.... alebo napísať vlastnú amatérsku prácu fanúšika (ktorá bude navyše v podstate o tom istom, o čom sú tie ostatné) ? Neviem, naozaj neviem. A táto skutočnosť ma deptá.


Mrzutosť. Zas. Sedemdesiatsedem odpustení - tak údajne povedal Ježiš. Buď je to nejaké špeciálne spúšťadlo svetovej apokalypsy, alebo to myslel obrazne. Ak obrazne - som svätý. Toľko k dnešnému dňu...