pondelok, 27. decembra 2010

Zajac Mačička - útržok z môjho prázdninového denníku.

Leží na svojom skromnom lôžku. Hlavou mu preletúvajú myšlienky ako motýle v období párenia.  Je to len pár hodín, čo dočítal knihu. Stále si nechce pripustiť, že je jeho obľúbenou, pretože sa konečne dokázal vžiť do role hlavného hrdinu tak, ako už dávno nie. Nudí sa. Každá zábavka je len veľmi krátkodobá a aj tak pri nej musí myslieť na ňu. Na svoju princeznú z knihy. Došľaka, je aspoň dvesto míľ vzdialený od svojej lásky. Dievčaťa, ktoré sa tak veľmi podobá na tú spanilú nádheru, ktorú tak veľmi obdivuje. Má všetko, čo má žena mať, aby bola atraktívna. Vlastne, aj keď je to už doba, čo sú od seba takto ďaleko, stále nedokáže z hlavy vyhnať myšlienku, či vlastne nezodpovedanú otázku, ktorú kladie sám sebe a to – Ako, dočerta, je možné, aby ho ľúbila ženská ako ona? Je obyčajný posero. Hrdinom je len keď práve číta dobrodružnú knihu, píše svoj blog, alebo hrá adventure videohry. Prípadne, keď v kúpeľni pred zrkadlom napodobňuje fiktívne postavy hercov zo svojich obľúbených filmov. Všetko, čo jej môže ponúknuť je pekné slovo. A aj na to občas musí niekde prichodiť, pretože doteraz sa zdržiaval prevažne v spoločnosti, kde sa nimi šetrilo. A šetrí. A stále sa v nej zdržiava.
Rozumom mu vŕta aj to, čo si o ňom kráska myslí. Nikdy sa totiž nepokladal za príťažlivého, ani pekného. Robil a správal sa tak, ako ho to bavilo. Názory iných, než jeho priateľov mu boli ukradnuté, no dnes je všetko celkom inak.
Všetko? Nie, neprestal počúvať hrdinské soundtracky z historických, či fantazijných filmov a snívať pri tom o sebe, ako o chrabrom rytierovi, či skazenom vrahovi, ktorého očistí skutočná láska k žene. Nie je ničím výnimočný. A hoc je to dnes už klišé, ako touto frázou plytvajú autori v úvodoch rôznych bohatierskych príbehov, on je skutočne taký. A nič ho nečaká. Pretože nemá žiadny skrytý dar, neodhalenú moc, či zatajované tučné konto vo švajčiarskej banke. Mal by sa stať kriminálnikom, pehou na tvári svojej milovanej, či strieborným podnosom na poháre v nejakej kaviarni na rohu. Možno by tak jeho život nadobudol nejaký význam... konečne.
Zmeniť svoj osud znamená nezmeniť ho. Z hľadiska tých, ktorí v osud veria a zaryto tvrdia, že je vopred daný. A aby ho mohol ktokoľvek zmeniť, musel by najskôr veriť v jeho existenciu. Čo je pochabé prinajmenšom tak, ako vyznávať nejaké náboženstvo. Vzhľadom na to, že základom existencie je hmota by však on sám len zbytočne zbedačil svoj vlastný, dnes ešte ako-tak funkčný rozum až do bodu, z ktorého by nebolo cesty späť. A keďže, ako každý zdravý človek, nechce svoj život ukončiť obesený na plánke za mestom, alebo pochovaný zaživa v kobke pod zemou modliac sa posledné litánie, pretože nadchádza koniec sveta (leda ak jeho vlastného), rozhodol sa byť. Akési staré príslovie hovorí, „V kritických situáciách je treba čakať. Nezasahovať. Len počkať, ako sa to vyvinie.“
A teraz je tu. Je tu stále. A bude tu. Až kým konečne neskape. Rozmýšľa o budúcnosti. Možno sa utopí v sladkom opojení malých radostí a s pocitom dočasného šťastia, asi ako pri orgazme, sa bude slepo tešiť, pretože po skončení príde ďalšie. Ešte, že je svet taký veľký a život človeka tak rozmanitý. Inak by si už dávno hodil mašľu.
Je skutočne otrávený ničotou okolo seba a bezvýznamnosťou vlastnej existencie. Pripadá si úbohejší, než nejaký červík v hnojisku za domom. V mysli si krátko zrekapituluje dnešný deň. Jedol štyrikrát. Prečítal knihu. Vlastne nespravil nič. Tak, ako to urobil aj včera. A zajtra to bude vyzerať približne rovnako (možno bude jesť len trikrát). Čo je to, kurvafix, za život? Aha, ostatní to volajú prázdniny. Má pocit, akoby práve pochopil ich podstatu z ktorej, samozrejme, vyplýva i názov. Je príliš otrávený na to, aby sa nad tým dlhšie zamýšľal. Teraz si pôjde umyť zuby, daruje si ešte jedno malé potešenie a pokojne spočinie v náručí svojich nočných môr.