nedeľa, 12. decembra 2010

Zjavenie

Sneží. Studené chumáče vločiek znášajú sa k zemi. Zachytávajú sa im do vlasov. Ona vyzerá tak šťastne. On je unesený. Sneh vŕzga pod nohami. On si necíti bradu. Uši mu odmŕzajú.  Zvuky okolia doliehajú akoby z veľkej diaľky. Všetko je zrazu také krásne. Ona tancuje mu pred očami ako víla, v nekonečnom snehovo bielom závoji. Jej zlaté vlasy, nádhera. Jej oči, v ktorých iskria plamienky radosti, idyla. Nepočuje, čo mu hovorí. Len vníma pohyb jej sladkých pier. Stráca zem pod nohami. V rytme tlkotu ich sŕdc, kráčajú po obrubníku. Obdarúvajú sa úsmevmi. Jeho očí vpíjajú sa do tých jej. Jeho telo zamŕza. Srdce sa topí...
Všetko, čo ho kedy trápilo je preč. Všetko, čo miloval je nič. Všetko, čo chce má pred sebou. Nepolapiteľné šťastie v podobe snehových vločiek, ktoré nikdy všetky nechytí, zhmotnené v jednu osobu. Nikdy neveril v anjelov...

Je taká čistá a nevinná. Je taká krásna a nepoddajná. Počúva jej smiech. Hlce ju očami. V mrazivej tôni rozoznáva jej vôňu, z vytrženia prepletá nohami. Sníva sa mu. Nemožno o ňu bojovať. Je to ako hádať sa o hviezdy. Nemôže sa jej vyrovnať. Ona sem nepatrí. Mlčky si vychutnáva  ten úžasný pocit, každučkú sekundu strávenú v jej blízkosti. Ani len nepomyslí na rozlúčku, hoc premrznutý je do kosti. Chce sa mu lietať. Teraz môže všetko. Je taká výnimočná... Ostane tu,  stáť a pozerať. Pozerať sa na ňu, ako ho robí šťastným...

Nikdy od života nechcel viac. Myslel si, že mu už nemá čo ponúknuť. Mýlil sa.

Na zátylku ho schladí dotyk snehovej vločky. Drží jej skrehnutú rúčku vo svojich dlaniach. Nemé pohľady, hrejivé pocity. Toľko by jej toho chcel povedať, ale nenachádza slová. Plakal by od šťastia, ale nevie vyroniť slzu. V jedinom objatí zotrvať naveky. Skamenieť v bozku, zdrevenieť v jej náručí, s hlavou v jej lone zamrznúť chcel by.



Cíti jej dych na svojej premrznutej tvári.
Nik iný k nemu nemá bližšie, než Ona.
Predstava rozlúčky navždy sa mu bridí.
Ukázal na mamuta, i keď videli slona
Len nevinné hry dvoch mladých ľudí...

Jeho nemotorné kroky,
Jej dokonale ladné pohyby,
Jeho široký chrbát,
Jej štíhly driek.
Kníše sa, sťa v búrke na mori koráb,
Vlní sa, ako korytá bystrín a riek.
Nechá sa ňou unášať, ako list v chladnom vetre.
Vedie jeho kroky, snáď ho tá tréma prejde...

Pomedzi prsty uniká mu život, i celý svet.
Bez nej už nechce žiť, tým si je celkom istý,
Je nežná, krehká, sťa lásky kvet.
Donekonečna píše jej zamilované listy,
On je len  medveď,
A Ona je med.

Jemné dotyky na jeho tele
Spaľujú ho zvnútra,
Pod drsným zovňajškom
Osôbka to ľúta...

Zmizli tie časy nekonečnej radosti. Všetkých nás odvial vietor.
V hlave ostal mu obraz z mladosti. On ju vždy miloval, vie to.