štvrtok, 20. januára 2011

by som chcel,

S ňou zostarnúť. Vziať si ju za ženu. Milovať sa pri západe slnka. Mať húfy krásnych a zdravých detí. Ľúbiť ju tak, akurát. Zostať s ňou do konca života. Spoznať všetko nepoznané. Milovať sa pri východe slnka. Minúť všetky úspory. Nadobudnúť ich späť. Premrhať s ňou všetok čas. Užiť si každý moment. Cítiť jej lásku v každom nadýchnutí. Žiť len pre ňu. Smiať sa spolu až k slzám. Milovať sa pri splne. Zrátať všetky hviezdy na oblohe, za jedinú noc. Rozkvitnúť a zasa zvädnúť. Prežívať. Ľúbiť ju až do špiku kostí. Byť šťastný z pocitu, že robím šťastnou ja ju. Milovať sa pod oblúkom dúhy. Objaviť stratenú Atlantídu. Postaviť snehuliaka. Dvoch. Troch. Viacerých...
Chcem len trošku. Nie je to veľa. A to všetko je tak šialene blízko na dosah...
Chcem všetko. A nie je to veľa. Chcem seba, živého a žijúceho, kým budem nažive. Žiť ňou, žiť s ňou a žiť len pre ňu. Žiť jeden pre druhého. Venčiť Tobyho pri vlastnom dome. Prejsť denne veľa kilometrov v dokonalom objatí jej hebkých rúk.
Chcem všetko. Je toho príliš veľa. A je to tak prehnane ďaleko, vzdialené tisícky svetelných rokov... akoby sa toho nemala ľudská bytosť nikdy dotknúť. Ale my môžeme. Trvala by donekonečna každá naša spoločná chvíľa. Ja som hobbit Dodo a Ona je predsa víla...