sobota, 19. februára 2011

update

No a tak pozeráme tú Lóru Kraft, že ako jej tá sivá kombinéza fajne prilieha k telu, že aké mizerné počítačové efekty sú tam, že ako jej stoja bradavky, keď vystrčí kozy do objektívu. No, a teraz zrazu, že reklama!
No a v tej reklame, že "Dievčatáááá...!" takým priškrteným hlasom, dáva oný... ten, Fico. Si vravím, že to je asi záznam  nejakej starej socialistickej televíznej šou. Lebo je tam o polovicu ľahší (čo je viditeľné), menej vyretušovaný a nemá šedinky. No a ja zatiaľ odbehnem, že nachvíľu, kým je tá reklama.
Sadnem k nótbúku, otvorím okno, pripojím sa. A na fejzbúku už mi svieti sprvička. A ja si hovorím, "No, to už zas nebude správička od nej, tak, ako mi dnes dvakrát prišlo avízo o faktúre za paušál, a potom, vybrovala čučoriedka len pre to, že som mal na dnes "naplánovaný" nejaký pracovný meeting z roku 2008."
Ale aj tak čakám tých cca desať-pätnásť minút, kým sa mi "načíta", že čo koho do mňa vlastne oné, a ľaľa! Správička je od Jej veličenstva. Moje akožepotešenie bleskovo vystrieda akási zmes sklamania a bezútešnosti. "No, čo už." Vravím si v duchu, s neurčitým výrazo mtváre mdlým pohľadom prebiehajúc písmenka, literárny obsah správy. Vraj "Blá, blá, blá..." a "Blá..." a k tomu pár smajlíkov. Že fajn. Že idem ja na ten svoj blog, dorobiť ten posledný článok, keďže v ňom aj tak nevidím absolútne žiadnu pointu, že by som to zakončil nejakou kvízovou otázkou. No a tiež som sa rozhodol zmieniť sa tu o akomsi Hansovi, ktorý bol taký všímavý a dobrosrdečný, že sa pridal k mojim fanúšikom, čitateľom môjho skromného blogu. V živote som o ňom nepočul. Má super profil a skvelý nadpis jedného článku, ktorého obsahové znaky by som spočítal na ruke bez prstov. A to som mal, prosím pekne, z matematiky štvorku.

No, a že reklama už končí... tak ja zas idem.