utorok, 1. marca 2011

(My) cracked brain

-Pani profesorka?
-Áno?
Mlčky podišiel bližšie k nej, tak aby mal golier jej saka na dosah. Prestala sa venovať skladaniu učebných materiálov na kôpku, na katedre. Upriamila naňho svoj pohľad, no on to takmer neregistroval, práve sa totiž dostával do jej bezprostrednej blízkosti. Voňala úžasne. Cítil, ako jej bije srdce, cítil, ako mu ide explodovať vlastná hruď, pretože sa práve dotkol tej jej.
-Len som chcel...
-...Prosím?
Jej hlas konečne neznel tak poučujúco, mudrlantsky a hrdelne. Dokonca, povedal by, v jej tóne bolo možno badať akýsi záchvev... alebo si to len sám nahováral?
-Máte trošku... nakrivo golier.
Krátko pred tým, než sa celkom chopil oboch okrajov límca na jej elegantnom sexy saku (Och, ako božsky ona vždy vyzerá v takýchto veciach!), zľahka prešiel chrbtom prostredníka, prstenníka a malíčka pravej ruky hebkým povrchom jej voňavého svetra, práve na mieste, ktoré sa mu na nej vždy tak páčilo.
-Ach... ďakujem, si milý.
Vtedy prvýkrát odtrhol svoj pohľad od skvostných sfér pod jej odhaleným hrdlom a pozrel jej do očí.  Usmievala sa. Došľaka! Každý jej ďalší pohyb indikoval jediné. Dokonca na chvíľku pozabudol, prečo tu vlastne takto stoja. Bol to naozaj len krátky moment, no pre neho teraz všetok čas plynul spomalene. Bol rozrušený ako malé dieťa počas príchodu do kostola, na nedeľňajšiu omšu.
-Dnes ste vyzerali dobre.
Opáči, dorovnávajúc golier, šikovne prstami kontrolujúc záhyby, ovíjajúc ruky okolo jej krku. Vníma jej zrýchlený tep, pohyb jej hrudníka pri nádychu, jej pohľad na svojej tvári, pri čom sa sám snaží napodobniť výraz človeka, ktorého jeho aktuálna činnosť skutočne zaujíma väčšmi, než čo sa deje navôkol. It’s more than a feeling....!
-Ó, tak... ďakujem.
Tými úsmevmi by ho mohla obdarovávať častejšie, až teraz si uvedomil, aké je to vlastne príjemné. Pri jeho poznámke sa zasmiala. Och, ako rozkošne znie jej smiech! Ako roztomilo znie práve teraz. Práve v tejto chvíli...
-To je v poriadku.
Idiot. Prečo sa otočil? Prečo nepočkal na nejakú odozvu? Úkosom sleduje, ako si ona oblieka kabát. Ako si ho nepozorne upraví, ako pri tom dýcha a hlavou jej iste víri nespočetné množstvo myšlienok. Chrbtami dlaní vytlačí končeky zlatých vlasov spod kabátca, a tie sa jej rozpustia pomedzi lopatky a na ramená... Vyzerá tak žiadúco a ani si to neuvedomuje! Potom, keď vpochoduje medzi svoje ovečky, už dávno poslušne nastúpené pri dverách, jemu sa opäť ponúkne skvostný pohľad, rozmaznávajúci každý jeho zrakový receptor, pohľad na jej chutný zadoček navlečený v elegantných, na správnych miestach obtiahnutých (čo pri jej dokonalých krivkách nie je nijak nezvyčajné) pásikavých nohaviciach. Snaží sa nesledovať ju príliš okato. Počkať... ona mlčí?
-Môžete ísť.
Zavelí neprítomne a študentom netreba dvakrát hovoriť. Okamžite sa nahrnú do rozčapených dverí, a keď je tá najhustejšia tlačenka vonku, konečne sa pohnú aj oni...
-Dovi!
Snaží sa, aby znel flegmaticky. Ide to.
-...dovidenia...
Ona sa o niečo snaží, strieľa si z neho, alebo je chyba niekde v jeho hlave? Prečo... má ten pocit, že... ? Ani sa neobzrie. Vie, že nejde za nimi. Stojí pri otvorených dverách učebne a pozerá sa, ako odchádzajú. Sleduje jeho chrbát...