piatok, 4. marca 2011

Sloh, 1. ročník na strednej

Táto autobiografická slohová „story“ je niečo ako beletrizovaný životopis. Prečo „niečo ako“ ? Nemám ani potuchy, čo znamená slovo „beletrizovaný“ a v škole nám to vysvetlili len „zbežne“, pretože nám to údajne mali vysvetliť na základnej. Samozrejme, na základnej sme boli ubezpečovaní, že si k tomu bližšie povieme na strednej. Takže mám dve takmer na slovo zhodné verzie toho, čo by mala beletria „zbežne“ byť, a keďže internet je zlý, všetko, čo obsahuje sú nepodložené a nepravdivé informácie a čerpať z neho je len úskok niekoho, kto nemá vlastný rozum, rozhodla som sa čerpať z mojich skromných poznatkov a (ne)vedomostí. Vopred sa teda ospravedlňujem za prípadné chyby, ktoré sa ešte len chystám, celkom nevedomky, napáchať. Toľko k prológu, prechádzam k veci.
Narodila som sa 12.7. 1995. Nie, nemienim plytvať metaforami, epitetami a eufemizmom hneď na začiatku. Pravdou je, že som vtedy zo seba nevedela vysúkať jediné zrozumiteľné slovo a z útleho detstva si moc nepamätám. Najstaršie spomienky ma vedú približne do čias, kedy som česala svoje prvé bábiky. Svojho milovaného cumlíka som sa vzdala až po dovŕšení štyroch rokov, po naivnom podľahnutí klamstvu mojej vlastnej mamy, že mi ho zjedol pes. Samozrejme, ďalší sme údajne nemali. V škôlke sa mi nepáčilo. Viem, bola som malá a hlúpa. Teraz som už len... Po čase som pochopila, že ma nepriniesol bocian, že Ježiško nemá čas nosiť darčeky, tak ich radšej mama kúpi v supermarkete, že Santa je iba v Amerike a dúha je len akýsi očný klam.
Prišla základná škola. Prvých päť ročníkov si nepamätám až tak dobre, chalani boli na nič a naša dievčenská zábava spočívala v čomsi veľmi iracionálnom a detinskom. Postupne som si uvedomovala, prečo niektorým veciam nerozumiem. Mohli za to predsa tí, ktorí mi to nevedeli dostatočne vysvetliť. Nadišli časy, kedy pre mňa kamarátky boli viac, než rodina. Viem, možno je to nesprávne, nemorálne a nehanebné, ale adolescencii nerozkážeš. Pokecu, ani Fejzbúku sa však nepodarilo celkom nahradiť moje stretávky s kamarátkami niekde vonku, na čerstvom mestskom vzduchu s nadmernou koncentráciou otravných plynov, ťažkých kovov a iného hnusu (ďalej len emisie a bacily). Pochvaly rodičov za známky nahradili týždne permanentného  „zaracha“ a niekoľkohodinové prednášky o morálke, slušnosti a podobných slovách vystihujúcich ideálny svet dospelých, v ktorom všetko klape ako dokonalý mechanizmus pracujúci na báze perfektných algoritmov riadiacich naše životy. Pár dobrovoľných hlupákov ma vyviedlo z omylu, že chalani sú na nič. Neprešla som však kvôli tomu na stranu zelených, ani sa nestala feministkou. Za predpokladu, že sme každý aspoň z určitej časti iný, sa niet prečo čudovať, a tým najhlúpejším sa stačí držať motta „Život ide ďalej“.  Isté udalosti a skutky osobností v mojej blízkosti, ovplyvňujúce smer vývoja môjho osobnostného rastu ma donútili sa zamyslieť. Prišla som tak k rôznym hypotézam, unáhleným záverom a novým skúsenostiam.
Dodnes sa pokúšam „normálne“ žiť, aj napriek vedomiu, že i pojem „normálne“ je relatívny a u každého jedinca zrejme predstavuje niečo iné (väčšinou v podstate to isté). Som jednoduché dievča s komplikovaným pohľadom na svet. Nevyčnievam z davu pre to, že som zvláštna. Je to jednoducho tým, že vy ma vyzdvihujete. Dávno som sa naučila zhadzovať vinu na druhých, odvrávať, klamať, tvrdo kritizovať a ľúbiť. Je však ešte veľa toho, čo ma čaká...