piatok, 4. marca 2011

Šuvix IV.

Keď sme tak blízko seba, tvoj parfum udiera mi do hlavy,
Tvoje dotyky, slová, úsmevy – vábia ma ľahnúť si k Tebe do trávy,
Srdce mi prestáva biť, chvejem sa, mozog mám z Teba na kašu...
Omámený hlasom tej najkrajšej sirény,
Som ten najslávnejší gladiátor vstupujúci do arény,
Neporaziteľný, najsilnejší, so srdcom na mieste, mysliaci na našu...
Slobodu, lásku, oddanosť...
Nevnímajúc bolesť, ktorá sa vo mne ozýva z každej rozjatrenej rany,
Rany na srdci, ktorú mi lieči, hoc je to paradox,
Práve pre Teba, pre dievča mojich snov – neskrotná slabosť,
Pod tým najspodnejším plátom môjho kovaného panciera,
Skrýva sa ono zranené srdce, ktoré bez tvojej lásky umiera,
Ktoré nevládze už ďalej žiť bez nehy.
Nekonečné vlny tvojej náklonnosti obmývajú tie strmé brehy
Mojich zabudnutých, mĺkvych citov, ktoré opäť vzplanú – láskou k Tebe,
Len mám trošku obavy, či to môj usmažený mozog vstrebe...

Nepoznám strach, ničoho sa pri Tebe nebojím,
Je to len obava, neistota pri predvídaní reakcie okolia,
Totiž keď pred ním svoje city Ti nakloním,
Sťa láva všelijakých pohľadov a planých rečí sa na mňa ich žihadlá vyroja,
Či ovácie, aplauz, radostné výkriky a poklony mi vystroja... ?
Som v aréne, kde emócie miešajú sa s pocitmi,
Na bojisku mŕtvych ideálov, rozliatych snov, zlomených sŕdc otrávenými šípmi,
Chcem sa pohrúžiť do tvojho objatia, rozprestrieť krídla našej nekonečnej lásky,
Stratiť sa z dohľadu, zmiznúť kamsi za horizont,  nech stratia sa ti z čela tie starostí vrásky,
Som trošku trhnutý, šibnutý, snílek, rojko, pritiahnutý za tie moje kučeravé vlasy...
Nemôžem si pomôcť, zamiloval som sa... a nie „asi“.
Tá iskrička v tvojich krásnych očiach stále horí,
Chladné hradby predsudkov a pýchy, egoizmu vo mne neúprosne borí...
Oživíš ma svojím bozkom, vdýchneš môjmu telu dušu, mäso mojim kostiam,
Rozkročíš náruč, zabudneš na hmotné statky smrteľníkov a dáš prednosť mojim ...cnostiam?
Tak veľmi chcem...
Láskať Ťa, rozmaznávať, ľúbiť, tešiť sa s Tebou každý deň i tým najmenším radostiam...