piatok, 4. marca 2011

Šuvix VII.

Sú momenty, kedy ťa úplne žeriem,
Sú to tie pohľady, ktorými ťa hlcem,
No ja ľuďom nedávam, len bez vďaky beriem,
Vždy, keď musím povedať: „Ja neviem, čo chcem“.
Myslím však na teba, no sám už neviem,
Či môj sen – bozkať ťa, splniť si smiem...

Si pre mňa krajšia, než svet plný žien,
Chcem ťa, potrebujem ťa – jedno, čo viem.

Nechcem už prachy, či drahé kamene,
Len čo sa objaví tvoja tvár na scéne,
Viem totiž,  že mi k šťastiu viac netreba,
Vyniesol by som ťa, z lásky, až do neba.
Motáš mi rozum, vo víre vášní...
...och  bejby, tuším som skutočne do Teba!

Si ten článok v mechanizme môjho života, ktorý chýba,
V znamení raka a ja som ryba,
Povedz mi, prosím, kde je tá chyba?
Si šťastím mojich dní, áno, Ty iba.

Zbožňujem tú vrásku v ľavom kútiku, keď sa smeješ,
Každý Tvoj úsmev je ako nežné pohladenie,
Pre moju chorú myseľ, to slastné omámenie,
V tvojich očiach modré nebo, mám pocit, že viem, čo chceš...

Cítiš to chvenie, pri každom dotyku?
To nie je láska, ani posadnutosť...
...oné slovo nie je v žiadnom slovníku,
Cítim žiaľ, i neskutočnú radosť...

Ťažko opísať, čo sa to vlastne deje,
-obdobie párenia?
-či mi len na krídlach chýba perie?
Ty si to perie, Ty mi dávaš krídla, nič krajšie na svete nie je.

Občas si prajem byť foťák, než...
...skončí ten moment, kedy vieš, že to chceš,
Keď si veselá, bláznivá, keď sa smejem a ty sa smeješ tiež.

Už vyzeralo to toľko krát beznádejne,
Vždy som v snoch padal, utekal, hľadal ťa, kričal „Kde je?!“
Si to ty, čo vlastne celý život hľadám?
Paradox, že stačilo sa vždy obzrieť, hádam,
Vôkol seba, zbadať  Ťa, ľúbiť Ťa, ak ľúbil som Ťa menej...

Povedať „Aj lav ju“ bolo pre mňa vždy zložité,
Kto hviezd dotknúť sa chce, ten často klopýtne,
O steblo trávy, a ani okom nemihne,
Kým sa mu svet pred očami zatočí, zrúti a zamočí...



Posmech, výsmech, sranda, sarkazmus,
-len ďalšie prostriedky, nepriame cesty, okľuky,
Kým v duchu si vravím: „Priamo povedať jej to skús!“
...dúhy sú pre mňa lásky oblúky,
Farebné variácie nesplnených prianí,
V prekliatej diaľke, ktorú nik nevymeral ani,
Ty si dúhou, keď prší. Si slnko, ktoré presvieti mračná tých bezfarebných dní,
Kedy cítim sa starší, než skutočne som, kedy všetko krásne vôkol mňa stráca sa,
Ten zaľúbený básnik vo mne spí...

Nechcem už viac spať, preber ma, povedz nie, aj keď chcem počuť áno,
Bude to bolieť, no nepoviem: „Ihneď sa strať, neser ma...“ ja to vezmem a než nadíde nové ráno,
Ten najkrajší zo všetkých snov sa opäť raz rozplynie,
Vstanem, obujem si papuče a napoly spiac odpochodujem, naraňajkovať sa do kuchyne...