streda, 6. apríla 2011

brutálny "Nástenkový masaker"

Me & Ramona
Bujaré to dnes bolo. Fakt, akože... tej Martičke Echelon Štiavičke raz venujem sakrakurvafixbrutálny článok. Ale dnes som jej takmer prisahal, že pôjdem spať. Tak už frčím... na kutě. (6.apríla 2011, 23:99)

Celý ten deň sa niesol bezhlavo v znamení Scott Pilgrim proti celému svetu, pretože ten film ma nehorázne ohúril. Ale prejdime k jadru:

Po dopozeraní mi začalo festne vyhrávať, navyše - jediná spriaznená duša, kamoška ani neviem odkiaľ, vždy taká energická, spontánna nihilistka meno vám neprezradím (Martička), ktorá ma sprevádza týmito strastiplnými dňami, kedy visím na fejzbúku viac, než inokedy (pravdepodobne za to môže moja choroba a tzv. "disfunkcia" určitých častí orgánov), moja bútľavá vŕba, moja najlepšia priateľka v drsných časoch, unikátna a originálna spoločníčka na dlhé večery - z nej som bol celkom slušne rozčarovaný. Hej, okrajovo to súviselo aj s tým filmom. Vlastne, film je "koreňom" tejto (ne)rovnice. Hlavná hrdinka Ramona sa totiž veľmi, fakt preukrutne moc, podobá na ňu. Na moju Martu. :-D

Netrvalo dlho, a totálne mi mrdlo v prašine.
Bola to obrovská spúšť, fejzbúk doslova praskal pod návalom našich lajkov, príspevkov na nástenky, komentárov a extra-dynamického chat-ovania. Nakoniec som si uvedomil, že sa správam takmer ako pod vplyvom.

Ale všetko, čo som tam napísal, bola holy true.

Ona je asi jediný človek, ktorý má pochopenie pre takého rozpolteného, nevyspytateľného, potrhlého idiota pritiahnutého za tie jeho kučeravé vlasy (Mňa). Možno... som ju nikdy nemal stretnúť. Každopádne, vďaka ľuďom (je ona vôbec človek?) ako je ona, sa oplatí "jestvovať" (case in point: byť). Kiež by sa dalo slovami vyjadriť skutočne všetko. A kiež by som to dokázal, ak sa to vôbec dá. Som si priam istý, že ona spravila tak hlboký a krutý prierez tým odporným bahnom jednotvárnosti a pretvárky, povrchnosti ľudských stvorení, ktorými sa hemží svet navôkol mňa, že si ju budem pamätať aj v ďalšom živote. Určite.