utorok, 5. apríla 2011

A čo dneska?

Ako myšlienky prevaľujúce sa jedna cez druhú s obrovskou dávkou lenivosti vytvárajúc počtom, skupenstvom i zdanlivým pohybom nekonečný oceán malátnej lenivej hmoty bezcieľne premiešavajúcej samú seba bez viditeľného pričinenia akéhokoľvek z vonkajších faktorov.

-Tak veľmi pripomínajú šušne v mojom nose tú dlhokánsku rieku sračiek, ktorú sa snažím zjazdiť v kajaku bez pádla.

Kúsky mozgu rozomletého na sračky mi veselo poskakujú v odjakživa priestrannej lebeni do rytmu skladby „Taking care of business“ od neznámeho interpreta približne z osemdesiatych rokov. Pečienka si trénuje poker face tonami kadejakých farmaceutických, pre ňu kozmetických prípravkov vylepšujúcich jej konzistenciu a celkový vzhľad. Čoskoro sa z nej nenávratne stane absolútna kráľovná pokru.
Od rána pršalo, ale už to nevyzerá tak beznádejne. Ešte, že hlásili ten dážď do nedele, inak by ma asi trafil šľak. Keby lialo.

Odpustil som sedemdesiatsedem krát. Ako kázal Ježiš. Cirkev hlása, že to myslel periodicky, či čo. Našťastie, matika mi nikdy nešla ,cirkev je mafia a ten tlstý zhovädilý pedofil v papamobile s pozláteným dvestokilovým náhrdelníkom TCOB na svojom bravčovom krku ani nevie, že existujem.
Vždy som si hovoril, že biť klinec po hlavičke je násilný spôsob, preto som uprednostňoval skrutky. Treba uznať, že polievka so skrutkami chutí omnoho lahodnejšie, než tá „klincovačka na maďarský spôsob“.

A filmy som mal vždy rád.
A hudbu som mal vždy rád.

Raz sa presťahujem niekam na samotu a už sa nebudem musieť tváriť, že sa zabávam, keď som na diskotéke, alebo v nejakom prijebanom prominentnom gala klube pre geriatrických zbohatlíkov.

Fuck ya. Byť prvý nič neznamená. Čas je len ilúzia.