utorok, 12. apríla 2011

mišung


Existuje strach.
Strach z toho, čo nastane. Predpoklady. Človek prišiel na to, ako ovplyvniť predpoklady ktoréhokoľvek z nás.
Strach je to, čo ovláda ľudskú spoločnosť. Zo strachu, že zmokneme, oblečieme si pršiplášť. Zo strachu, že v tme neuvidíme, rozsvietime lampu. Zo strachu, že keď sa priznáme, bude to bolieť, radšej budeme klamať. Zo strachu, že ak povieme pravdu, bude ten druhý citovo na dne, budeme klamať. Nepovieme pravdu. Ale pravdu chceme. Pravdy sa dožadujeme. Aj keď máme strach.
Obavy.
Človek sa naučil predpokladať podľa daných okolností a podľa nadobudnutých skúseností v istých podmienkach, na základe čoho je schopný sa obávať výsledku svojej nasledovnej akcie. (výberu)
Život je o tom, že si vyberáme. Furt. Stále. Tak si vyberaj. Môžeš zabiť suseda? Hej. Ale máš strach, tak to neurobíš. Strach z čoho? Z odozvy. Naučili sme sa, ako ľudstvo, žiť „systematicky“, čo v preklade znamená asi toľko:  Budeš srať, len keď ti ja poviem, a nie kedy sa tebe chce. Inak páľ do piče.  – hovorí jeden človek druhému.
Na jednej strane sú tu reči o tom, ako sme všetci ľudia, a všetci sme si rovní.
Kde? Kedy? Pred kým?
Nikde, nikdy, pred... Bohom, ktorý sa dá ináč definovať len ako energia, či akýsi abstraktný výplod fantazijnej tvorivosti mysle človeka, ktorý chce pomocou strachu zo svojej myšlienky, ktorú hlása, len získať vládu nad inými (ľuďmi), čím vlastne dokazuje, že je podľa systému, ktorý vďaka jeho myšlienke spoločnosť nadobúda, niečo viac, než ostatní - teda si nie sú ľudia rovní. Ani pred „Bohom“.



Na základe poznatkov z náboženskej výchovy za posledných 10 rokov mojej školskej dochádzky, dvoch rokov, kedy som naberal skúsenosti ako miništrant, 6 rokov pravidelnej účasti na „bohoslužbách“ a počas celého môjho doterajšieho života, kedy som bol situovaný v rodine, ktorá vyznávala istý druh božstva (Boh, sú kresťania), môžem s hrdosťou prehlásiť, že som racionálne prišiel na to, že náboženstvo je postavené na ľudskej naivite a blbosti, v niektorých prípadoch sa to dá pomenovať aj ako „totalita“ (nepokúšam sa vtipkovať), teda absolútne ovládnutie ľudskej osobnosti (čo sa najčastejšie prejavuje ako fanatizmus u moslimov). Náboženstvo nemožno nazvať iba biznisom, gymnastikou, či len filozofiou alebo politikou. Zahŕňa totiž všetky tieto pojmy a mnohé ďalšie.
Je to pravidlami a zásadami prešpikovaný systém, ako každý. A jeho cieľ je predsa rovnaký, ako cieľ každého spoločenského, sociálneho či politického systému. Cieľ každej hry je vyhrať. Dostať sa na vrchol, pokoriť ostatných, poraziť ich, nadobudnúť stav závideniahodnej výnimočnosti. A prečo? Aby mal niekto moc. Ten, kto vyhrá, ten, kto ostatných pokorí, ten, kto si získa obdiv, skrátka stratég a strojca systému má najvyššie postavenie. Neskôr, po konci doby trvanlivosti jeho nadvlády sa podľa vopred stanovených pravidiel na základoch súvislostí tejto sústavy, ktorej jednotlivé prvky donekonečna algoritmicky cirkulujú a plnia tým svoj význam, ktorý bezpochyby majú, avšak len pre dokonalý chod daného systému, ustanoví nová (napríklad) hlava cirkvi  - niekto vyhrá.
Najpôsobivejším faktorom systému, ktorý určuje jednosmerný prúd k naplneniu účelu každej z častí, je strach. Zo strachu plynie rešpekt, poslušnosť, pokora... a vôbec, všetky potrebné činitele ovplyvňujúce funkčnosť systému ako takého. Každý systém zahŕňa istý súbor jednotlivín navzájom spojených určitou štruktúrou, sieťou vzťahov do usporiadaného celku, ktorý sa v tomto prípade nazýva cirkev.