utorok, 4. októbra 2011

...Ty nikam nejdeš?

Preberiem sa zo sna. V izbe je však dosť tmy, aby som sa opäť dostal späť do delýria... nemôžem však sniť, niekto chodí po byte, šuchoce a búcha, potom počujem, ako niekto splachuje na hajzli a umýva si ruky.

Chvíľku na to sa v mojej izbe otvoria dvere, náhle sa rozsvieti a v zápätí aj zhasne, postava z dverí zmizne a tie sa s hrkotom zavrú (hej, to sú také tie, čo sa posúvajú). Neviem, koľko času odvtedy ubehlo, ale na celý byt začal hulákať nejaký otrasný budík, resp. telefón s nepríjemnou budíčkovou melódiou a ten pobehujúci niekto vyletí z hajzla ako namydlený, aby to vypol.

Dvere do mojej izby sa znovu rozletia, ale to už sedím v očakávaní, že mama otvorí a povie mi, aby som vstával, že prečo som si nenastavil budík.
Odpoveď som mal pripravenú: "Veď ja sa zobudím aj bez budíka, aj tak mám ešte čas..." tesne perd otvorením dverí zvon na kostolnej veži odbil sedem, no ja som to nepočítal, skôr som špekuloval, ako je možné, že je teraz čoraz skoršie vidno. Veď do siedmej ostáva ešte hodina...

"Ty nikam nejdeš?" Bol to brat.

Fľochol som rozospatými glazami na čučoriedku. Bolo 7:05, ja som vyletel z postele, v chodbe som v zrkadle zbadal scarry maze, tak som zdúchol do kúpelky so zámerom si za tých nasledovných 6 minút umyť a vyšúchať hlavu, zuby, vziať prachy na desiatu a raňajky, obliecť sa, zbaliť si španielčinu, zohnať oba mobily a pokojne odpochodovať na stanicu, kde by som rovných 7:11 stihol nastúpiť na posledný vlak, s ktorým mám tú možnosť nezmeškať ani jednu z (nielen) dnešných vyučovacích hodín.
Neviem už presne, čo všetko som za tých 6 minút stihol, ale keď som sa dotrepal na stanicu, bolo 7:28, všetci ľudia, ktorí ostali, nastúpili na vlak do Bambergu (čo je opačným smerom) a ja som ostal na nástupišti i celej stanici sám. To sa ešte niekam vyparil aj ten zaujímavý dedodedo bývajúci v takej bielej robotníckej búde vedľa stanice, napodiv bol "oholený" (case in point; jeho brada nebola jak mikulášska, skôr neupravené strnisko s pokusom o knír). Nevadí, však čo, najbližší spoj mi valí "7:48 a škola začína o ôsmej. A príchod vlaku do Hassfurtu je 7:59.." - nejak takto som to napísal do SMSky mojej múze, ktorá samozrejme, negivovala fuck a pravdepodobne si užívala vlastného bytia niekde na opačnom konci sveta.

Je 7:32 a ja sa náhlivým krokom ženiem cez cestu, neobzerajúc sa, vulgárne pičujúc a takmer pľujúc na všetky strany. Totiž som zistil, že pri sebe nemám preukážku na vlak, takže sa "zdarma" neodveziem, hoc autobus od stanice v Hassfurte (hej, tam chodím do školy) ráno často vynechávam, keďže uprednostňujem prechádzku a pohyb. Šlo o vlak. ...Ide o vlak... a bude po vlaku, ak si nešvihnem.
"Švihal som si" asi desať sekúnd, po ktorých sa mi konečne zapol môj obranný mechanizmus. Na gesichte sa mi zračil spokojný úsmev, chôdza bola zrazu ležérna a myšlienky predstavovali niečo v zmysle "No, ak to nestihnem, nestihnem. Môže za to tá pojebaná byrokracia, papiere, papiere, posraté papiere, nech si ich strčia za klobúk, kristepane, je to ich chyba, že im meškám na vyučko, sami vedú iných vymýšľať také pičoviny ako sú lístky a kadejaké preukážky na hromadnú dopravu, a to je len príklad..." A veru by som to aj stihol. Nebyť zistenia, že ja tú preukážku vlastne vôbec nemám. Chaotické vyhádzanie celého šuflíka oblečenia v komode, niekoľkonásobné prehľadanie vreciek všetkých džínsov a vysypanie obsahu vaku do školy mi aj tak nenavrátili ten, pravdepodobne už neodvratne stratený kúsok popísaného papiera zaliateho v akomsi ohybnom priesvitnom plaste...

Upravil som si posteľ, spravil "poriadok" na stolíku vedľa nej, kde som našiel 5 evri v drobných (ale za tých päť evri v drobných sa do ďalšieho septembra voziť hromadnou nebudem, to je málo, veď ...študenti to majú zadarmo! ...s preukazom.) A rozhodol som sa napísať svojej Lastúrke ešte jednu esemesku, aký som úžasný a jedinečný, a že vstať neskoro, zmeškať vlak a stratiť preukážku v jedno utorňajšie ráno nedokáže každý - to je pre mňa také milé povzbudenie, popri hádzaní zhužvaných vecí späť do komody.
"Veci sa proste dejú..."
Odpochodoval som na hajzeľ, kde mi pri počítaní vrúbkov na hajzľáku a pohodlnom sa vyprdení (po ktorom mi ten hajzľák bol nanič) napadlo, že "Občas si prajem, aby som do školy nešiel. A občas do nej proste nejdem..." Usmial som sa s myšlienkou, že "Ak Vesmír o niečo požiadaš, on ti to dá..." a síce som nežiadal voľno práve na dnes, díky. Skúsim z toho prevariť nejaké príslovie...
Čo tak "Niekedy má človek chuť na cukrík. A niekedy si cukrík proste dá..." ?
Veci sa proste dejú. Už sa teším na pičing od matky.

"Nie, braček, ja dnes nikam nejdem." Odpoviem tomu sopliakovi stojacemu vo dverách a opäť sa pohodlne zababuším do tepla prikrývky.

Názor pána v obleku:
Takého imbecila, to aby ste si šli pozrieť do Zoo.
...a priplatili si. ;)