utorok, 8. mája 2012

Láska, nedospievaj!

Svrbenie rán po nehrdinskom páde na hubu
Je melódiou rán - neohrozených začiatkov večnosti
Vo vlastnej bolesti
zbabelec našiel si záľubu.

"...A čím špinavší je svet navôkol,"
Pokračoval mladík s kvetinou neoblomne
"...Tým väčší je kontrast medzi ním a jeho odrazom
v jej prekrásnych očiach, keď nimi prechádza sa.. po mne."
I zablúdil na moment k nebesám pohľadom
kým úsmev dievčaťa náhle sprevádzali slzy
ľútosť v nej blčala, v jej srdci boľavom
no mlčala
Nechala chlapca v nádeji, s pocitom, že ju to mrzí.

Ticho stanice, lavičky a sŕdc tých dvoch na nej
Narušil rámus prichádzajúceho vlaku;
"Ešte sa Ťa chcem spýtať - čo to nosíš v tom vaku?"
"Spomienku, črepy snov, zdrap lásky a do viery zabalenú nádej."

Naposledy pozreli jej modré oči do tých jeho ebenovo tmavých
Na jeho perách milý úsmev - bol ako umazaná paleta plná náhodných farieb.

A v jeho sklenom pohľade
Láska
Nie pre ňu, lež pre jeho vílu tam voľade...

So slovami pozdravu nechala stáť chlapca
samého na stanici s prepadnutým lístkom v ruke
deravými vreckami
a neprítomným úsmevom.

Stála vo vlaku
medzi deckami
vyškierajúcimi sa na hlupáka vonku
len vo svetri, košeli a klobúku.

On už sa nikdy nedozvie,
Či prišla na to, že tak to je,
keď láska zápasí so svetom.