utorok, 12. marca 2013

Nat to nechcela ako koncept


6:06 ráno. Nikde ani živej duše, len tiene, šero, hmla a tlmené svetlá ospalo zívajúce cez okná panelákov do šera vôkol mňa.

Len ja a môj pes. Len moje myšlienky, naše myšlienky, len naše nemé kroky a táto prechádzka. Práve som snáď ten najospalejší človek na Zemi. Akoby som ešte vždy v sladkom spánku, obklopená žiarivými obrazmi z ríše zázrakov bola Alicou a živo snívala tie najkrajšie sny, ktoré ma čičíkajú a nepustia, hýčkajú si ma a ja im neutekám. Nie von, nie zobudiť sa, nie do zimy, šera, ticha a chladu, kde som sama, len so sebou a mojím psíkom, len so psíkom na prechádzke uprostred neznámej temnej ulice obklopená žmurkajúcimi obrami, ktorí sa nad nami hrozivo týčia zo všetkých strán, lační a zahalení prítmím skorého jesenného rána, kedy nám ostáva jedinou možnou záchranou práve to lenivé Slnce, nie a nie zdvihnúť svoju blonďavú gebuľu spod prikrývky ďalekého hornatého obzoru a vdýchnuť tejto nekonečnej bezfarebnej utópii kvantá hrejivých farieb, nech mi nie je už ani trošičku ľúto prebrať sa, zobudiť sa, konečne rozlepiť oči.

Je to tu. Môj jokršir sa konečne rozhodol vyprázdniť. Na nezdravo rozvoniavajúcom trávniku vedľa ponurého parkoviska, ako zvyčajne. Som príliš unavená ešte aj na to, aby som odtrhla svoj mdlý pohľad od toho dobre známeho úkazu práve prebiehajúceho pod Tobyho chvostom. Ide to pomaly. Tuším začína vychádzať Slnko. Prvé lúče oblizujú vrchné poschodia panelákov v okolí a prvá, evidentne pridlhá časť produktu práve prebiehajúcej aktivity môjho domáceho miláčika sa rozhodla pod nepravidelným náporom tlaku lámať. Tiene z okolia miznú, niekde spoza chrbta počujem buchnutie vchodových dverí, od inakadiaľ zas doliea ozvena brechajúcej fenky. Niekto štartuje auto. Z tmavých strašidelných obrov sa pomaly kľujú obyčajné sivé, zájdené panelové budovy plné prebúdzajúcich sa ľudí.
Toby tlačí. Tlačí a Slnce vychádza. Už je ho  vidieť takmer celé. Nebo a ja sa nestíhame lúčiť s hovoriacim králikom, či pánom Klobučníkom. Musím si náhle pretrieť rukávom obe oči. Ešte, že som sa večer odmaľovala. V teplákoch, legínach a nohavičkách mi začína byť  horúco, zhrbený Toby už sa nebude dlho triasť vypätím svojich síl a moje rozospaté oči napokon rozoznajú až nepríjemne známu scenériu rozprestierajúcu sa navôkol.

Slnko je na nebi. Konečne. V duchu si vydýchnem. Viem, že nie len ja. Môj maznáčik nastraží svoje špicaté ušká a energicky toto ráno svojimi zadnými labkami zahrabe. Vytiahnem z vrecka pokrčený sáčok, zhlboka sa nadýchnem a v návale kyslíku ala čerstvého vzduchu priamo do mojej mysle si uvedomím, že... túto ulicu poznám.