utorok, 12. marca 2013

oktávy


Rozmýšľam, čo sa zmenilo. Keď som sám, po večeroch, prichádzam na to, kde som poľavil a tiež sa postupne rozpamätávam na kvantá situácií, kedy sa správam práve tak, ako všetci tí genitálni samci skrz-naskrz prešpikovaní vlastnou imbecilitou, ktorými odjakživa tak okato opovrhujem. Vôbec by nezaškodilo pamätať na slová jedného môjho priateľa, „Vodu kážeš, víno piješ.“ To všetko na margo faktu, že naše, už nejaký ten piatok trvajúce spolunažívanie, mení svoje „meno“, ako by to sebaľúbo nazval istý fiktívny profesor, postava z knižky, ktorú práve čítam. Počúvam Dosed od RHCP. Páči sa mi, ako tam Tono spieva. Doriti. Som skutočne až taký zaslepený všetkými tými krásnymi, lichotiacimi slovami prúdiacimi, a na to stavím svoj krk, priamo z hĺbky jej milujúceho srdiečka? Som skutočne až tak veľmi otupený, pretože som si zvykol na všetok tento komfort, ktorým ma zavaľuje, neustále, jak more vlnami, kým sa učím surfovať? A čo jej dávam ja? Som odporný egocentrik. Mojou prvotnou teóriou pre vysvetlenie tohto faktu, ako výsledku mojej vlastnej analýzy samého seba bolo, že som po rokoch urputného dávenia vštkého toho nekonečného cynizmu a sarkazmu skutočne podľahol svojej roli, rovnako ako herci, ktorých za toto neznášam. Ale čo ak to takto nie je? Čo ak som skutočne ten, na koho som sa, takpovediac, hral? A čo ak som neklamal nikoho, len seba? Stále. Že taký nie som. Že v skutočnosti som niekto iný. Niekto príjemný, citlivý, empatický  a so snahou porozumieť. Tfuj. Oklamať samého seba, to už musím byť aký klamár a naivný blbec zároveň?! A aký schyzofrenik? A aký blázon? Psychopat? Aký idiot? Neviem. – To je vraj múdra odpoveď. Vraj si ju mám zapamätať. Dobre, veď ja si ju pamätám. Používam. Aby som nezabudol. Cvičenie je jediný spôsob, ako sa niečo naučiť, v tomto prípade aj používať. Som unavený z toho, ako mi nefungujú žiane slúchatká. Unavený z pašteky a rožkov, ktoré som tak miloval. Evu vzali na vysokú. Ide na herectvo. Super. A ja? Pašteky, rožky, zmätok v hlave, otrasné známky v škole a známky vôbec, to všetko som si zachoval. Takmer ako svoju tvár. Až na vlasy. Ale tie už sa do tváre nepočítajú. Jedine, že by som to s tou tvárou skutočne myslel obrazne. Milujem ju. Nájsť tieto slová medzi všetkými týmito riadkami bude zaiste hotová cesta skrz Ježiša k Bohu. Práve mi napadlo, ako pôjdem za miništranta a okradnem tých hajzlov o všetky tie prachy, ktoré mi veriaci nahádžu do bedničky. Ach, ja svätkradoš! Už nikdy na nič také hriešne ani nepomyslím. Teda, neviem, či naozaj nie, ale budem sa snažiť. Teda neviem, či sa budem snažiť...
Možno mi prišlo ľúto tých hlupákov, ktorých by som okradol. V skutočnosti by som neokradol cirkev, ale tých úbohých ľudí, ktorí majú nízke platy a dôchodky, nezvládajú si kúpiť poriadnu zubnú kefku a jedia plesnivý chleba, len aby si ušetrili 50 eur do zvončeka na nedeľu po tom, ako si v kostole dobre pokecajú so známymi z opačného konca dediny. Ktosi povedal, že svet je malý. A ktosi  zas, že za styky sa platí. Nemal tým iste na mysli viagru. A dú fam, že styk a vstyk... či vztyk... nie je to isté, inak by som.. ale to je jedno. Nikoho to nezaujíma. Ani čitateľov, ani aurotov, ani autorov čitateľov, ani ich autorov, a ich čitateľov. Venoval som jedno euro projektu Kunsthalle a „kúpil si tak nesmrteľnost“ prostredníctvom SNS-ky. Hej, tak to nazvala jedna pokladníčka v COOP Jednote vedľa stanice, žilinskej, autobusovej. Kupoval som si tam rožky a pašteku. Predvčerom popoludní. Moje dievča má úžasný odhad. Dokonalé vlasy a krivky. Prenádherné oči a sánku a jej telo dokonale vypĺňa jej pokožku. Žiadna celulitída. To len ona si nedovidí na zadok a verí, že tam nejakú má. Ja už nestojím za zmienku. Jeho bývalú nezaujímam. Aspoň si môžem dovoliť byť odporný. Ale načo, aby som sa sám kochal na vlastnom bytí? Teda na tom, že nielen som, ale že som aj odporný? Možno som prehodnotil situáciu nesprávnym spôsobom, ak som si myslel, že napísať ešte jednu písomku „na výchovné opatrenie“ bude zábavné. Aj kolegyne mojej slovenčinárky majú svoju škálu šteklivosti. Aj ich mozgové centrum zábavy. Aj pobočky toho centra. Aj ich mozog. Aj tá škála. Tie škály. Všetky. Ach. Som unavený. Takto po večeroch. Rozmýšľam nad tým, ako si namýšľam, a aký som úboho majetnícky a vzťahovačný, čo sa jej týka. Ale ja ju milujem. Potrebujem ju. Tak som si na ňu zvykol. Áno, tak. „Oni spolu nie sú z lásky, ale zo zvyku.“ Sven Dörr.